krátke verše

Tak samo bez svetla,
padám do temná.
Hľadím do sveta , no svet farbi nemá.
Kráčam po uliciach, bez života bez svojho anjela.
Len na jednom mieste svet zrazu ožije,
obloha zmodrá na chvíľku mi srdce zabúši.
Vietor zašumí , tebe slovka milé do uška,
a potom odídeš a všetko opäť šedé je bez svetla bez farbi.
Svet bol na tu chvíľu však dokonali

S tebou by som lietal v oblakoch.
Všetko by ožilo , ožiarilo,
svetlo by tmu pohltilo,
a prišiel by nekonečný deň s tebou v náruči,
ktorý by som nikdy neskončil plačúci.

Dnes som videl smútok na tvojich perách.
Prečo nepovedala si , zatajila si nechala si ma na pochybách.
Tvoj žiaľ však aj mňa trápi,
páli ma ako slnko v dlani.

To ty si mi však večer úsmev vyčarovala,
kde si sa ku mne z nenazdajky ozvala.
Spýtala si sa ako sa mám a mne sa polepšilo,
opäť svetlo zasvietilo.

Keď som ťa ráno uvidel,
v úžase som zmeravel.
Hladiac na tu krásu,
predo mnou stojacu.

Pri pohľade na teba radosť zo mňa vrie.
Ako keď sa dieťa teší na mamu.
Ako keď vidíš osobu milovanú.
Ako keď cítiš túžbu po kráse.
Ktorá znie ti v jemnom hlase
a volá ťa ale ty íst nemôžeš.

Už nechcem, nie už nechcem.
Nechcem stále len na teba myslieť.
Nie už dosť už nesmiem,
keď zavriem oči len teba vidieť

Horím bolesťou, keď v hneve sa ku tebe obraciam.
Na teba myslím viac iné okolo mňa len prelieta.
Len teba cítim všade teba a tvoje ľúbezné volanie.
Plačem.

Ak si niekedy prečítaš tieto slovám,
možno naplno pochopíš čo si pre mňa bola.
Načo písať mnoho,
Keď všetko čo malo byť už povedané bolo.