krátke verše

Letí holub zavčas rána,
stále sa ženúc vpred.
Plachtiac vo vetre do neznáma,
pomaly odhaľuje svet.

Ponad lúky, háje, šíre polia,
náhli sa ponad mestá.
Tadiaľ vedia jeho cesta,
sny mu tam však v hrôze horia.

Neúnavné delá svoje ohne sršia.
A tak,padá holub zlomený,
na tie posledné svetu plecia.
Sny a nádej! Chce byť spasený.

Padol holub, nevstal znova,
Kosti mu to nedovolia.
Oči sa mu zatvárajú,
i sny ho už opúšťajú.